Ešte naše prababičky sa k zrkadlám správali opatrne a do určitej miery až s bojazlivou starostlivosťou. Nebolo pritom dôležité, k akej viere alebo kultúre kto patril – zrkadlo bolo výnimočným predmetom prakticky pre všetky náboženstvá, národy a kultúry sveta…
Bolo predmetom magickým. Slúžilo kúzlam a vešteniu, bolo bránou, prostredníctvom ktorej mohli byť privolané alebo zahnané zlé bytosti. Zrkadlo malo skrátka posvätnú moc, ktorá však nebola ľuďom vždy na prospech. Preto sa do zrkadla nemali pozerať chorí, zakázané bolo tehotným i deťom. A okrem nespočetné radu iných zásad a príkazov platilo prísne pravidlo: spiaci človek sa nesmie odrážať v zrkadle. Odkiaľ sa zrovna táto povera vzala?
Príčin je veľmi veľa. Po prvé, má sa za to, že astrálny duch, opúšťajúci v spánku ľudské telo, sa ľahko dokáže pretiahnuť do sveta za zrkadlom, odkiaľ občas býva nemožné dostať sa späť.
V spánku je navyše ľudské vnútro otvorené a ľahko prístupné, zlé bytosti astrálneho sveta by mu mohli ublížiť. Po druhé, existuje názor, že zrkadlo z človeka vysáva jeho potenciál a kladnú energiu, čo sa negatívne odrazí na jeho zdraví a psychickom stave. Takých ľudí potom často trápi nespavosť, ale necítia sa dobre ani po dlhom a tvrdom spánku, sú nervózni a podráždení.
Leave a Reply