— Haló, volám správne Straty a nálezy? – opýtal sa detský hlások.
— Áno, zlatíčko. Čo si stratil?
— Stratil som maminku. Nie je náhodou u vás?
— A povedal by si mi aká je tvoja maminka?
— Je veľmi pekná a dobrá. A má rada mačky.
— Tak to pre teba máme dobrú správu. Práve včera sme jednu maminku našli, a to bude tá tvoja. Odkiaľ voláš?
— Z detského domova na Rybničnej ulici.
— Dobre, čo najskôr tam tvoju maminku pošleme, len počkaj.
A v tom sa otvorili dvere a vošla do miestnosti tá najkrajšia a najlepšia maminka a v náručí jej mňaukala ozajstná živá mačka.
— Maminka! — vykríkol radostne chlapček a vrhol sa k nej. Objal ju takou silou, že nemohla dýchať.
……malý Filip sa prebudil na svoj vlastný krik. Takéto sny sa mu snívali každú noc. Strčil ruku pod vankúš a vytiahol fotografiu. Bola na nej tvár mladej ženy. Našiel tú fotku pri prechádzke už skoro pred rokom. Bol si istý, že ona je práve jeho maminka. V chabom svetle zvonka sa Filip pozeral na usmiatu tvár na fotke až nakoniec zaspal…..
Ráno riaditeľka detského domova ako zvyčajne obchádzala izby, aby deťom popriala pekné ráno a každé z nich pohladila. U Filipovej postieľky si všimla, že na zemi leží fotografia. V noci mu totiž vypadla z pod vankúša.
– Odkiaľ máš tu fotku, Filipko?
– Našiel som ju vonku.
– A kto to je?
– To je moja maminka, je strašne dobrá a pekná a má rada mačky. – povedal usmievavo chlapec.
Riaditeľka sa zamyslela. Tvár na fotke hneď spoznala.
Pokračovanie článku na druhej strane >
Leave a Reply