Každý deň v opatrovateľských zariadeniach umiera tisíce dôchodcov. Posledné chvíle života nestrávené v kruhu rodiny, nikto ich nedrží za ruku, nikto neplače, nikomu sa po nich Necnie a oni sú si toho bohužiaľ vedomí.
Niekedy sa stáva, že starí a osamelí ľudia sa vzdajú smrti už počas života. Príkladom je táto žena, ktorá napísala krátko pred smrťou list. V ňom vysvetľuje, prečo bola po celý svoj život zatrpknutá, večne naštvaná, miestami apatická starena, ktorú bolo nutné buď v tichosti tolerovať, alebo ju úplne ignorovať …
Keď po jej smrti sestrička našla v jej izbe list, mala výčitky svedomia. Dalo sa tomu predísť. Vieme, ako postupovať!
„Koho vidíte, keď sa na mňa pozriete, moje drahé ošetrovateľky? Koho vidíte?
Čo si myslíte pri pohľade na mňa?
Nechajte ma hádať … zatrpknutá starena, otrávená životom, navyše ešte nie príliš múdra. S divnými zvyky a neprítomným pohľadom.
Starena, ktorej z rúk padá jedlo a ktorá nikdy nič nehovorí. Večne podráždená stará baba … šepkali ste si o mne. Áno, počula som vás: „Keby ste sa aspoň pokúsili byť milší.“
Myslíte si, že o ničom neviem a že nič nechápem. Tým skôr, že neustále strácam veci, alebo si nemôžem spomenúť, či to bola alebo nebola moja ponožka.
Dobre viete, že si so mnou môžete robiť, čo chcete, že rovnako nebudem protestovať.
Podľa vás je mojou celoživotnou náplňou len dlho sa kúpať a trochu dlhšie si hrať s jedlom.
Čo si o mne teda myslíte? Vidíte to? Teraz nadišiel čas otvoriť vám oči, moje drahé ošetrovateľky, pretože ste sa na mňa nikdy poriadne nepozreli. Vždy som vám hovorila, aká naozaj som. Vždy keď ste ma prosili, aby som niečo urobila, alebo aby som niečo zjedla.
Som 10 ročná dievčatko, ktorá má milujúcich rodičov, bratov i sestry.
16 ročná baba, ktorá je smutná, pretože sníva o veľkej, nedosiahnuteľné láske.
20 ročné dievča, šialene zamilovaná a odhodlaná sľúbiť sa niekomu do konca života.
Ako 25 ročná žena, už mám svoje vlastné deti, ktoré sa snažím vychovávať najlepšie, ako to len ide a ktorým chcem poskytnúť bezpečný a milujúci domov.
Leave a Reply