Teraz mi je 30 rokov a moje deti tak rýchlo rastú … začínajú si vytvárať putá s inými, zatiaľ čo tie naše slabnú.
Je mi 40 a moje deti sú už dospelé a vyleteli z hniezda.
Ešte stále však po mojom boku stojí môj úžasný manžel a tak mám dôvod ku šťastiu
Teraz ma niečo dostalo na kolená. Môj manžel umiera. Moja jediná láska.
Pozerám sa do budúcnosti a … nič tam nevidím.
Moje deti majú svoje vlastné deti. Ja žijem zo spomienok.
Už som stará. Starnutie je hrozné. Niekedy sa sama sebe vo svojom veku vysmievajú ako blázon. Moje telo už dávno stratilo svoje čaro a pôvab. Už nie som silná.
Som ako kameň, v ktorom ešte bije srdce.
A napriek tomu pod škrupinou, tam kdesi hlboko vnútri stále žije tá mladé dievča spoločne s mojím boľavým srdcom.
Spomínam na pekné okamihy. Spomínam aj na tie zlé. A tak přežívám zo dňa na deň. Spomínam na všetky tie roky, ktorá ubehli neskutočne rýchlo, príliš rýchlo …
Chápem, že čas už nemožno vrátiť späť. Napriek tomu ste mohli viac otvoriť oči a konečne ma uvidieť. Naozaj ma vidieť. “
Pod tieto slová by sa mohol podpísať každý starší človek. Každý bol kedysi mladý, zamilovaný a plný plánov do budúcna. Každý z nás raz zostarne a zostáva len dúfať, že sa k nám najbližšia rodina neobráti chrbtom.
Leave a Reply