Neexistoval žiaden YouTube a smartfón. Filmy sa pozerali u toho, kto vlastnil televízor a to bola ďalšia príležitosť ako sa stretávať aj pri bežných aktivitách v pohodlí domova. Zaľúbené páriky si mali vždy čo povedať a za spevu vtáčikov, presedeli aj celé hodiny na lavičkách v parku, smejúc sa a spievajúc obľúbenú pieseň.
Ak sa nám prihodilo niečo zaujímavé a chceli sme to povedať našim kamarátom, tak sme sa jednoducho zobrali a išli sme zvoniť po domoch a oznamovať noviny. Len tak, bez všetkého. Občas sa teda stalo, že sme zablúdili chtiac-nechtiac aj na iný zvonček a so smiechom sme utekali, aby nás nedolapil nejaký pán sused.
Tento svet nás naučil, ako byť vo všetkom sám za seba, ako byť úprimný a kamarátsky, no veriť a spoliehať sa vždy len sám na seba. Vymýšľať vždy niečo nové, neprebádané a žiť v súlade s pravidlami a prírodou. Mali sme voľnosť a s tým aj zodpovednosť a čo je najhlavnejšie, naučili sme sa zodpovedať za naše skutky a pripúšťať si zlyhania.
Leave a Reply